Jedného rána koncom mája 1992 prišiel fax z Európskej futbalovej únie, v ktorom sa oznamovalo, že Dánsko nahradí na majstrovstvách Európy Juhosláviu, keďže balkánsky tím bol diskvalifikovaný ako účastník pre sankcie, ktoré uvalila OSN.
Juhoslávia vtedy stála na prahu desaťročia so zlatou generáciou hráčov, ktorým pre konflikt na Balkáne nikdy nebolo umožnené hrať spolu v jednotnom národnom tíme s menami ako Siniša Mihajlovič, Davor Šuker, Predrag Mijatovič, Robert Prosinečki, Vladimir Jugovič, Zvonomir Boban, Dejan Savičevič, Alen Bokšič, Dragan Stojkovič a Darko Pančev. Približne o mesiac neskôr sa Dánsko stalo majstrom Európy po tom, čo s tímom, ktorý už bol poslaný na letnú dovolenku, spôsobilo šok európskemu futbalu.
No zatiaľ čo triumf na ME v Dánsku vytvoril spojenie ľudí bez ohľadu na vekové, sociálne a kultúrne rozdiely, smrť prezidenta Josipa Broza Tita v roku 1980 bola prvým krokom k balkánskej vojne, v ktorej etnické a náboženské napätie roztrhalo Juhosláviu a nakoniec vytvorilo sedem nových štátov: Srbsko, Chorvátsko, Macedónsko (dnes už Severné Macedónsko), Bosnu a Hercegovinu, Slovinsko, Čiernu Horu a Kosovo.
Tragédia, pri ktorej tisíce ľudí prišli o život v strašných bitkách a masakroch, zároveň pripravila futbalový svet o jeden z najobávanejších výberov v histórii - tím, ktorý by neskorších dánskych majstrov Európy výrazne prevyšoval na všetkých postoch.
Predloha mužstva, ktoré sa kvalifikovalo na EURO 1992, vznikla už v roku 1987, keď Juhoslávia vyhrala majstrovstvá sveta hráčov do 20 rokov v Čile. Pred turnajom sa od tímu vôbec nič neočakávalo a viacerým kľúčovým hráčom, ako napríklad Mihajlovičovi, Jugovičovi a Bokšičovi, bolo povedané, že je rozumnejšie zostať doma a hrať v juhoslovanskej lige.
Crvena Zvezda chcela mať doma na dôležitý pohárový zápas aj Prosinečkého, ale FIFA povedala nie a on sa následne vypracoval na jedného z najlepších hráčov turnaja. Nebol to však tím jedného muža. Pomohli mu aj hráči ako Boban, Šuker, Jarni a Mijatovič, ktorí dostali Brazíliu na lopatky, kým Západné Nemecko vo finále porazili na penalty.
Juhoslávia mala v tom čase najlepší tím na svete vo svojej vekovej kategórii, ale nikdy sa jej nepodarilo zužitkovať výsledky azda najtalentovanejšej generácie, akú kedy moderný futbal videl.
Keď si uvedomíme, že po boku už spomínaných hráčov mali byť mená ako Dejan Savičevič, Darko Pančev, Dragan Stojkovič a Srečko Katanec, je jednou z najväčších tragédií v histórii futbalu, že viacerí z týchto futbalistov si spolu nikdy nezahrali.
Jeden zo strelcov gólov juhoslovanského tímu, ktorý v roku 1990 v Parkene porazil Dánsko 2:0, Mehmet Bazdarevič, spomína na zloženie tímu: "Štyria hráči, ktorí vtedy hrali, boli z Chorvátska, štyria sme boli z Bosny, potom tam bol Predrag Spasič zo Srbska, Pančev z Macedónska a Katanec zo Slovinska. Hoci Dánsko bolo dobrým tímom, boli sme oveľa lepší ako oni."
Boban, ktorý v Kodani nahradil Pančeva, zohráva ústrednú úlohu v politickom napätí, ktoré tvorilo prehistóriu balkánskeho konfliktu. Mesiac pred MS 1990 sa politické fronty ostro rozdelili o neskoršieho srbského vojnového zločinca Slobodana Miloševiča i chorvátskeho nacionalistu Franja Tudjmana a tento konflikt zapálil plameň, ktorý privedie emócie do varu v zápase medzi Bobanovým Dynamom Záhreb a úhlavnými rivalmi zo srbského klubu Crvena Zvezda Belehrad.
Okrem výtržností na štadióne 21-ročný Boban kopol do chrbta policajta, ktorý sa podľa neho zle správal k chorvátskym divákom. Ako neskôr uviedol holandský autor Erik Brouwer, ktorý incident podrobne opísal: "Mnohí Chorváti majú pocit, že týmto kopnutím sa zrodil ich národ." Nasledujúci rok sud s pušným prachom naplno vybuchol, keď Slovinsko a Chorvátsko vyhlásili nezávislosť.
Krátko predtým dosiahla Juhoslávia jeden z najväčších triumfov vo svojej športovej histórii, keď Crvena Zvezda vyhrala jedno z najnudnejších finále Európskeho pohára (v súčasnosti Liga majstrov) v Bari po penaltovom rozstrele proti tímu Marseille, v ktorom hrali také hviezdy ako Chris Waddle, Jean Pierre Papin a Basile Boli.
Keď však na Balkán začali padať prvé rakety, hviezdny tím z Belehradu bol roztrúsený po celej Európe a hráči ako Prosinečki, Mihajlovič a Savičevič dosiahli obrovské úspechy vo veľkých tímoch ako Real Madrid, AS Rím a AC Miláno.
Pokiaľ ide o národné tímy, zvyšky juhoslovanskej dynastie sa rozpadli na niekoľko nových nezávislých štátov. Na MS 1994 sa nezúčastnil žiadny balkánsky tím, ale MS 1998 naznačili, akí silní mohli byť Juhoslovania, keď Chorvátsko získalo bronz. Zabudlo sa už však na to, že srbsko-čiernohorský tím, ktorý nastúpil ako FR Juhoslávia, prehral v osemfinále s Holandskom.
Dnes sa bývalý bosniansky tréner Faruk Hadžibegič, jedna z hviezd tímu, ktorý sa kvalifikoval do roku 1992, môže obzrieť späť na časy, keď bol zjednotený juhoslovanský výber pripravený rozpáliť európsky futbal.
"Môžem vám povedať jedno - keby sme všetci zostali spolu, keby sme ten turnaj odohrali za normálnych okolností, keby sme mali šancu súťažiť, som si istý, že by sme majstrovstvá Európy vyhrali. Vyhrali by sme EURO 92," tvrdí.