Vzostup gruzínskeho futbalu: Základy položil Slovák, na EURO ho doviedol bývalý bek Bayernu
Gruzínsko - Česko (15:00)
Cesta Gruzínska na majstrovstvá Európy sa začala prakticky vytvorením konceptu Ligy národov. Gruzínci o sebe dali prvýkrát vedieť v ére koronavírusu pod vedením slovenského stratéga Vladimíra Weissa staršieho, keď ich od prvého Eura delilo úspešné barážové finále proti Severnému Macedónsku.
Gruzínsko používalo v tom čase ešte iné rozostavenie (4-3-2-1/4-3-3), pričom v hlavnej úlohe malo iného hrdinu (niekdajší slovanista Giorgi Čakvetadze), ale už vtedy si zaslúžilo širšie uznanie.
Weiss urobil rýchly proces s niekoľkými prestarnutými hráčmi. Gruzínsko je aj vďaka nemu jediným 16-bodovým účastníkom dvoch rôznych úrovní Ligy národov. Hneď prvýkrát sa mu to podarilo v divízii D, vlani takto postúpilo do "béčka", keď uspelo pred Bulharskom a Severným Macedónskom.
To však už bola práca trénera Willyho Sagnola, ktorý bleskovo prešiel z Weissovho systému so štyrmi obrancami na súčasný model 5-3-2. Slovenskému predchodcovi však nikdy neprestal byť vďačný za prvotné pričuchnutie k úspechu.
Bez neho by to totiž nešlo, rovnako ako by to nebolo možné bez Ligy národov (Gruzínci skončili v kvalifikačnej skupine na EURO až za tretím Nórskom) a kúsku šťastia. Žreb im totiž prisúdil výhodu domáceho prostredia v semifinále play-off baráže proti Luxembursku, ktoré zvládli bez suspendovaného "Quaradonu" (a s výraznou pomocou VAR), ale aj vo finále proti Grécku, ktoré zdolali na penalty.
Učil sa aj od Ancelottiho
Sagnol bol súčasťou slávneho monackého tímu, ktorý na ceste do semifinále Ligy majstrov 1997/98 ubránil vysoko favorizovaný Manchester United. Napriek tomu sa ho zlatý mundial netýkal. V lete 2000, vo veku 23 rokov, prestúpil do tímu čerstvého semifinalistu Ligy majstrov Mníchova, ale nie preto, aby by na zlatom Eure zažiaril - vôbec sa tam totiž neobjavil.
O rok neskôr oslavoval s Bayernom svoje jediné víťazstvo v Lige majstrov. Sám odohral len prvý polčas finále a nakoniec nebol ani súčasťou tímu roka UEFA na úkor finalistu Pohára UEFA Cosmina Contru. Keď sa konečne dostal do akcie s národným tímom, išlo o potupné majstrovstvá sveta 2002 (Francúzsko skončilo v skupinovej fáze) a o nič úspešnejšie EURO 2004 (kde nastupoval len z lavičky v záveroch).
Na majstrovstvách sveta 2006 si schoval najlepší výkon na finále a splnil si povinnosť v penaltovom rozstrele, ale nakoniec získal len striebro. Rozlúčil sa na Eure 2008, kde sa podieľal na Domenechovom historickom jednobodovom fiasku. Posledný zápas sa ho už ani netýkal.
Hoci sa do reprezentácie dostal a bol tiež jednou z tvárí bundesligového hegemóna prvej dekády nového tisícročia, hráčska kariéra Willyho Sagnola je bizarne popretkávaná osobnými neúspechmi.
A tá trénerská nevyzerala, že by ho mala tejto nálepky zbaviť. Jeho zatiaľ jediné väčšie dobrodružstvo mimo Francúzskej futbalovej federácie, kde v tichosti robil prvé kroky pri mládežníckych reprezentáciách (pričom s tímom U21 nedostal šancu dokončiť neúspešný kvalifikačný cyklus na malé Euro 2015), nevydržalo v Bordeaux ani dve celé sezóny. Vyústilo pritom do rozlúčky na 14. mieste (v prvej sezóne to bola 6. priečka) a predovšetkým zaujalo kontroverzným označením "typický africký futbalista".
Keď sa potom v roku 2021 nečakane objavil v Gruzínsku na konci cieľavedomého hľadania nového kouča národného tímu, aj jeho okolie si ťukalo na čelo. Pre Sagnola je však do Nemecka, kde zažil svoje najlepšie roky ako hráč Bayernu, najlepšie zápasy ako francúzsky reprezentant a podľa vlastných slov aj najdôležitejšie mesiace ako tréner (asistent Carla Ancelottiho), o to väčším zadosťučinením.
Sám Sagnol pred turnajom žartoval, že na každý zápas Gruzínska by potreboval asi sto voľných lístkov. V Bavorsku je tento poctivec, ktorý o sebe hovorí, že sa za každých okolností snaží zachovať pokoj na lavičke, stále obľúbený.
Aktuality zo sveta futbalu a k tomu exkluzívny bonusový obsah! Buďte v obraze a sledujte najaktuálnejšie informácie o majstrovstvách Európy UEFA EURO 2024. Všetko dôležité zo sveta športu nájdete na TVNOVINY.sk.