Turnaj sa prvýkrát v histórii konal za "železnou oponou" a krajiny komunistického bloku sa snažili dokázať svoju prevahu nad Západom. Zachoval sa formát predbežných skupín, pričom osem víťazov postúpilo do štvrťfinále vo formáte "každý s každým" a následne sa uskutočnil finálový turnaj so štyrmi najlepšími krajinami.
Záverečné podujatie, ktoré hostila Juhoslávia, bolo plné drámy, všetky zápasy sa predlžovali a finále si dokonca vyžiadalo penaltový rozstrel. Kapitán Československa Anton Ondruš strelil prvý gól semifinále proti Holandsku po 19 minútach, ale štvrťhodinu pred koncom si dal aj vlastný gól - prvý, ktorý kedy na Eure padol.
Československá reprezentácia s prevahou Slovákov dvakrát skórovala v predĺžení a pripravila si finále s obhajcom titulu Západným Nemeckom, ktoré zasa potrebovalo dve predĺženia, aby prešlo cez domácich, pričom hrdinom sa stal Dieter Müller.
Vo finále, ktoré sa hralo 20. júna 1976 v Belehrade, sa Československo dostalo do dvojgólového vedenia po 25 minútach prostredníctvom Švehlíka a Dobiáša, ale Nemci rýchlo odpovedali Müllerom v 28. minúte a vďaka neskorému gólu Holzenbeina dotiahli zápas do predĺženia. Ak by existoval VAR, zásah by s najväčšou pravdepodobnosťou nebol uznaný pre úder lakťom do tváre československého brankára Iva Viktora.
Viktor, ktorý bol v rebríčku Zlatej lopty za rok 1969 na 23. mieste, bol v roku 1976 jedným z najlepších brankárov na svete a jeho senzačné zákroky proti Holanďanom a potom aj Nemcom výrazne prispeli k triumfu Čechoslovákov, vďaka čomu sa v tom roku umiestnil na 3. priečke v rebríčku Zlatej lopty.
Jediné, čo sa mu nepodarilo, bolo zachrániť jeden z pokutových kopov vo finále, ale ako sa neskôr ukázalo, ani nemusel.
UEFA po prvýkrát v histórii súhlasila s tým, že zápas sa rozhodne "penaltovým rozstrelom" - rozhodnutie padlo len niekoľko hodín pred hvizdom. Pôvodný plán bol taký, že v prípade remízy sa zápas bude opakovať o dva dni neskôr, ale na naliehanie Nemcov sa zaviedol penaltový rozstrel a rozhodnutie bolo hráčom oznámené v šatni pred zápasom.
Uli Hoeness nepremenil štvrtý kop Nemcov, keď trafil vysoko nad bránu, a Československo mohlo získať trofej, ak by premenilo ďalší. Zodpovednosť padla na Antonína Panenku, ten skóroval úžasným a ikonickým zakončením, ktoré sa spolu s jeho priezviskom navždy zapísalo do futbalovej histórie.
Turnaj v roku 1976 bol určite najpozoruhodnejší zo všetkých doterajších ročníkov a bol motorom, ktorý posunul súťaž k večnej premene do dnešnej podoby. "Svetový futbal sa vždy snaží zostať nohami na zemi," napísal po belehradskom finále renomovaný časopis World Soccer.
"Vyhýbame sa masovej hystérii, ktorá nevyhnutne sprevádza úspech. V našej kritike sa snažíme byť objektívni. Takže keď World Soccer začne rozdávať superlatívy, naozaj to niečo znamená. Záverečné duely ME sú príčinou našej radosti - veríme, že to bol týždeň, v ktorom futbalisti a futbal znovu objavili, o čom táto hra je. Všetky štyri národy ponúkli odhodlanie dávať góly, ktoré na medzinárodnej úrovni bohužiaľ príliš dlho chýbalo," znelo ďalej.
Tím turnaja:
Brankár: Ivo Viktor (Československo)
Obrancovia: Anton Ondruš (Československo), Jan Pivarník (Československo), Ruud Krol (Holandsko), Franz Beckenbauer (GER)
Stredopoliari: Antonín Panenka (Československo), Jaroslav Pollák (Československo), Rainer Bonhof (GER), Dragan Dzajič (Juhoslávia)
Útočníci: Zdeněk Nehoda (Československo), Dieter Müller (GER)