Reklama
Reklama
Reklama
Ďalšie
Reklama
Reklama
Reklama

Flashback: Ako londýnsky semafor zmenil futbal alebo príbeh žltej a červenej karty

Miroslav Šifta
Rozhodca Mateo Busquets Ferrer ukazuje červenú kartu Marcosovi Llorentemu.
Rozhodca Mateo Busquets Ferrer ukazuje červenú kartu Marcosovi Llorentemu.Livesport / Jose Breton/NurPhoto/Shutterstock / Shutterstock Editorial / Profimedia
Tresty za porušenie pravidiel sú súčasťou futbalu od nepamäti. Systém farebných kariet na napomínanie a vylúčenie previnilcov však nebol v zákonoch hry až do 70. rokov minulého storočia. Nápad na vznik tejto pomôcky dostal jeden z rozhodcov, keď čakal na semafore jednej z londýnskych ulíc. Aký je príbeh zrodu žltých a červených kariet, nočnej mory všetkých hráčov?

Všetko odštartoval Caszely

Prvé vylúčenie prišlo na úvodných majstrovstvách sveta v roku 1930. Pod sprchy musel predčasne odísť Plácido Galindo z Peru v zápase proti Rumunsku. Obišlo sa to však bez použitia červenej karty. Tie fyzické boli zavedené v roku 1970, ale do praxe sa dostali až na svetovom šampionáte o štyri roky neskôr, keď rozhodca Dogan Babacan vylúčil čilského hráča Carlosa Caszelyho v dueli proti vtedajšej Nemeckej spolkovej republike.

Na klubovej úrovni padla prvá červená v anglickej futbalovej lige 2. októbra 1976. Prvou obeťou bol David Wagstaff z Blackburnu Rovers v zápase druhej ligy na ihrisku Leytonu Orient. Kartu si vyslúžil hádkou s rozhodcom. Odkiaľ vlastne pochádza používanie farebných napomenutí?

Myšlienka udeľovania žltých a červených kariet sa pripisuje anglickému rozhodcovi Kenovi Ashtonovi. Príbeh sa začal o 10 rokov skôr. Na majstrovstvách sveta v roku 1966 sa nemecký arbiter Rudolf Kreitlein neúspešne pokúšal vylúčiť Antonia Rattina, argentínsky hráč to buď nemohol, alebo nechcel pochopiť.

O hlavu vyššieho hráča preto nakoniec musela z ihriska vyviesť polícia. Ashton mal na tomto šampionáte na starosti všetkých rozhodcov, takže rozmýšľal, ako sa vysporiadať s touto jazykovou bariérou a nedorozumením. Riešenie však prišlo spontánne, keď prechádzal po Kensington High Street v Londýne. Na semafore pred ním sa rozsvietila červená a on si v tej chvíli uvedomil, že to, čo je dobré pre dopravu, bude fungovať aj na ihrisku. 

Trvalo však dlho, kým si futbalový svet na karty zvykol. Až na výročnom zasadnutí v roku 1987 Rada Medzinárodnej futbalovej asociácie (IFAB) odporučila, aby "FIFA dala pokyn všetkým národným asociáciám, aby zaviedli povinné používanie žltých a červených kariet“.

Žltá za video

Žltú kartu ukažuje rozhodca na znamenie, že bol hráč oficiálne napomenutý. Potom zaznamená podrobnosti o priestupku do malého zápisníka. Dotyčný hráč však môže pokračovať v hre. Pravidlá hry uvádzajú presné druhy priestupkov a previnení, za ktoré môže byť udelená.

Od zavedenia videoasistenta rozhodcu (VAR) k nim pribudli dva nové. Ide o nadmerné používanie gesta "review“ alebo gesta označujúceho televíznu obrazovku na preskúmanie zákroku a vstup do priestoru rozhodcu, kde sa kontrola uskutočňuje.

Od sezóny 2019/20 došlo k úprave aj v prípade trestania funkcionárov na lavičke. Predtým bolo jedinou možnosťou slovné napomenutie alebo slovné vylúčenie, teraz môžu dostať žltú alebo červenú kartu rovnako ako hráči na ihrisku.

Udeľovanie kariet je v súčasnosti neoddeliteľnou súčasťou futbalu, preto je dôvodom na časté diskusie o tom, či bol trest vynesený správne a v súlade s pravidlami. Postihy vždy vyvolávajú emócie, zároveň však umožňujú rozhodcom udržať hru pod kontrolou a urobiť ju zaujímavejšou.