Lojalita fanúšikov? V Anglicku (ne)existuje, v zúfalstve miznú zo štadiónov

Začiatok zápasu. Vzrušenie je na najvyššej úrovni. Na hranici fanatizmu, možno aj za ňou. Skandovanie za skandovaním, fanúšikovia z domáceho tábora veria, že konečne príde zlom, ktorý ich milovaný klub nasmeruje do stredu tabuľky. Tam, kde existenčné problémy nehrozia.

60 minút a dosť

Viac ako 60 000 priaznivcov "Hammers" na londýnskom štadióne opakovane zborovo spieva klubovú hymnu, ktorú film s Elijahom Woodom v hlavnej úlohe (Hooligans: Elita Zelenej ulice) pomohol spropagovať ďalej do sveta, lenže keď je v 13. minúte stav 0:2, počuť prakticky len fanúšikov hostí. Nádej ožíva po vyrovnávajúcom góle, len aby hneď po prestávke nasledoval ďalší šokujúci zásah v sieti domácich.

Nadávky sa nedajú prepočuť. Čo však prekvapuje, sú hromadné odchody. V 60. minúte je možno tretina dovtedy plného štadióna prázdna, znechutení fanúšikovia West Hamu už sedia v metre a čakajú na svoj spoj domov. Ďalší gól v sieti svojho tímu už nevidia. Možno je to dobré pre ich zdravie. Inak nie.

Pískot, bučanie a nenávistné odkazy posielajú hráčom a trénerovi po záverečnom hvizde len tí najvernejší, ktorí to nezabalili ani po ďalších salvách radosti od súpera.

Dymové bomby. A dresy na ihrisku

Atmosféra je elektrizujúca. Dymovnice sú hlavným prvkom pri príchode domáceho tímu na štadión. Veľká sláva a očakávanie v okolí Goodison Parku, kde sídli Everton, je cítiť na každom rohu. Modré šialenstvo sa presúva na tribúny, kde sú fanúšikovia oveľa kreatívnejší ako tí v Londýne. Jednoducho povedané, viac skandujú.

Nadšené vystúpenie Blues však trvá necelú polhodinu a potom výrazne upadá. Gól v sieti Jordana Pickforda umlčí takmer 40 000 priaznivcov až do polčasovej prestávky. Nádeje na zvrat držia do 72. minúty, keď anglický reprezentant opäť inkasuje. A potom opäť. Negatívne emócie sa rozlievajú na všetky strany, prvá vlna najvernejších mizne v uliciach Liverpoolu.

Tí, ktorí zostávajú, sa nakoniec radujú po góle Evertonu z rohového kopu, ale ten je okamžite utlmený bleskovým protiútokom súpera. Nemôžete sa dostať k poriadnemu slovu. Ľudia nadávajú a vyhrážajú sa.

Záverečný hvizd potom vyvolá poslednú reakciu nahnevaných fanúšikov, z ktorých na štadióne zostala asi polovica. Niektorí len ticho sedia s tvárou v dlaniach, iní plačú. Sú aj takí, ktorí si vyzliekli klubový dres a hodili ho pokrčený na ihrisko. "Už sem nikdy neprídeme. A ja si ten dres, ktorý leží na ihrisku, odfotím," hovorí nahnevaný otec svojmu malému synovi, ktorý ani nestihne prevrátiť oči.

Osudný Newcastle

Spoločný menovateľ oboch futbalových príbehov? Newcastle. Pred rokom a pol klub s podobným osudom ako spomínaní súperi v tejto sezóne - teda na vypadnutie či priamo zostupujúci - ktorý však s pomocou nových bohatých majiteľov a vďaka geniálnej koncepcii trénera Eddieho Howea bojuje o Ligu majstrov.

Vo štvrtok vyhrali 5:1 na pôde West Hamu a 4:1 v Evertone. Obom porazeným tímom spôsobil nemalé problémy. Fanúšikom stratu lojality, ak nie rovno zástavu srdca.

A to nehovoríme o stretnutí Strák s Tottenhamom, ktorý síce nebojuje o záchranu, ale nedávno v priamom súboji prehrával 0:5 v 21. minúte. O chvíľu neskôr sa zo štadióna porúčali aj niektorí londýnski fanúšikovia.

Povestná anglická oddanosť zrazu pominula...