Za reprezentáciu ČSSR a ČSFR v rokoch 1987–1993 odohral 42 zápasov, za Slovensko to v rokoch 1994–2000 bolo 37 stretnutí. Prvé z nich 30. marca 1994 na Malte v prípravnom dueli, ktorý Slovensko vyhralo 2:1. Začiatky boli všelijaké. "Bolo to trochu chaotické. Boli sme nová krajina na obzore. Nemali sme dokopy nič. Bolo potrebné nájsť miesto, kde bude sídliť Slovenský futbalový zväz. Z československej éry zostalo pár funkcionárov. Bolo treba začať od nuly. Nebolo to ideálne, ale nejako sme začať museli," odštartoval svoje spomínanie pre portál futbalsfz.sk.
"Reprezentácia sa opierala o Slovan Bratislava, ktorý mal vtedy kvalitu a hrával ťažké zápasy v pohárovej Európe. Bolo tam zopár hráčov, ktorí ešte hrali za federálnu reprezentáciu. Vlado Kinder, Peťo Dubovský, Dušan Tittel, Jaro Timko, Vlado Weiss, Šaňo Vencel, ja," pokračoval.
Mužstvo mladého štátu sa nevedelo dočkať úspechu a vždy narazilo na silnejší tím. Ako si na tieto roky spomína Moravčík?
"Nemali sme zlých hráčov, veď Kinďo, Dušan Tittel, potom mladý Zeman a ďalší hrali v zahraničí. Ale ani UEFA to vtedy ešte nemala také vycibrené ako teraz. Hralo sa v strede týždňa medzi zápasmi, bolo to nesúrodé. Keď sme hrali v Československu, bolo to jednoduché. Ale keď bolo treba prísť zvonku, bolo to zložitejšie. Spomeňme si, ako nám Peťo Dubovský chýbal proti Francúzom," pripomenul moment zo septembra 1994, keď nám na zápas kvalifikácie na EURO 1996 neuvoľnil Real Madrid jedného z kľúčových hráčov reprezentácie.
Moravčík bol už vtedy profíkom v AS Saint Etienne a mal za sebou štvrťfinále na MS 1990. Išlo teda o skúseného hráča, ktorý však doma narážal na iné pomery než na aké bol zvyknutý v zahraničí.
"Chýbal mi taký prvok liberalizmu. U nás bolo ešte všetko také pritiahnuté, nesmieš, nesmieš, nesmieš. Prišiel som do Saint Etienne, tam bežne fajčili. Nikto si z toho nerobil ťažkú hlavu. Tí, čo fajčili, sedeli vzadu. Tí, čo nie, zas vpredu. Samozrejme, o fajčenie nešlo, skôr o to, že profesionál mal vedieť sám, čo môže a čo nie. U nás to bolo úzkoprsé. Na ihrisku sme chceli podať čo najlepší výkon. Ale bolo ťažké sa niekam prebiť. Na Európu nepostupovalo toľko mužstiev, čo teraz," dodal.
V rozhovore sa vrátil aj ku kvalifikácii na MS 2002, počas ktorej ukončil reprezentačnú kariéru práve v dueli so Švédskom. Prekvapivé bolo, že išlo o úvod cyklu.
"Vyhrali sme 1:0 v Moldavsku, čo nebolo také ľahké. Potom prišlo Švédsko. Viete, ja som už nebol najmladší. V roku 1997 som bol zranený, takmer na rok som vypadol. Mal som už 35 rokov. Hral som v Škótsku za Celtic. Je mi ťažké vyjadriť všetky tie okolnosti. V reprezentácii prišla zmena, trénerom sa stal pán Adamec. Odohrali sme zápas s Nemeckom, dvadsaťjednotkou alebo béčkom, dopadlo to fajn. Ale nemal som pocit úplného lídra v tíme. Nehral som ani takú pozíciu, ako by som si predstavoval. Hral som na ľavej strane niekde na kraji. V Celticu som bol niečo ako žolík. Vybehol som, keď bolo treba. Myslel som, že v reprezentácii to bude podobné."
Osudové rozhodnutie sa zrodilo náhle, hoci nebolo odrazom jedného dňa. "Pamätám si ten zápas so Švédskom i to, že na mojej strane stále útočil ich pravý obranca. Vôbec som sa nedostal do hry. V 58. minúte ma pán Adamec vystriedal. Hovoril som si, že som tu už zbytočný. Veď po tej ľavej strane tu môže behať hocikto, nie Moravčík. Myslel som si, že skôr som mal v tej 58. minúte nastúpiť, hrať pred bránou či pred šestnástkou a rozhodnúť ten zápas. To sa neudialo. Zhodou okolností ma vystriedal Vraťo Greško. Pripadalo mi to zvlášť nelogické, veď radšej tam mal behať on a ja som mal prísť potom. Keď som v 58. minúte išiel dole, tak do konca zápasu ešte bolo dosť času. A ja som si všetko premietal v hlave. Hovoril som si, načo sem budem chodiť? Samozrejme, mohol som to urobiť inak. Ale ja som to urobil po svojom. Viete čo? - dajte mi pokoj, mám toho plné zuby."
Moravčíka, ktorý ako kapitán viedol Slovensko do 25 bitiek a patrí mu štvrté miesto v tabuľke, spája aj priateľstvo s ikonickým útočníkom Švédska Henrikom Larssonom, ktorý bol súčasťou reprezentácie v momente, keď sa Slovák rozhodol ukončiť kariéru v národnom tíme.
"My sme mali kamarátsky vzťah, ale zas sme nejako veľmi nedebatovali. Nepamätám si na to úplne presne, ale mám pocit, že sme to ani veľmi nepreberali. Vám novinárom som to vtedy oznámil, inak som to nejako nerozhlasoval. Keď som mal päťdesiatku, tak som zažil prekvapenie, keď mi Henrik Larsson zavolal, čo zariadil jeden môj kamarát žijúci vo Švédsku. Radi sa vidíme, ale nevyvolávame si. Poviem to tak - niečo sa skončilo, každý si išiel po svojom."
V interview hovoril aj o súčasnej generácii reprezentantov, hlavne o talianskom koučovi výberu sokolov. "Som veľký fanúšik slovenskej reprezentácie. Kritizoval som, že máme zahraničného trénera, lebo som presvedčený, že aj doma máme veľa dobrých. Ale zas musím povedať a klobúk dole, že Calzona odviedol kus dobrej roboty. Bola to dobrá voľba. A musím priznať, že to, čo som hovoril na začiatku, že aj my by sme to zvládli, tak som sa mýlil. Teraz je dôležité, aby sme to dobré dokázali potvrdiť. Ak by sme sa dostali na majstrovstvá sveta, bolo by to super. Ja chlapcom fandím. Máme kvalitu. Nie širokú, ale máme ju," dodal na záver.