Carlo Ancelotti nedávno oznámil, že posily nebudú ani teraz. Niekoľko dní dozadu síce "Los Blancos" dotiahli príchod brazílskeho supertalentu Endricka, ale toho nemôžeme započítať do posíl pre január 2023. Z Palmeirasu do Španielska odíde až v lete 2024 a posledné detaily nakoniec takmer 72-miliónového prestupu sa riešili už dlhšie.
Nateraz posledným hráčom, ktorý posilnil Real Madrid v zimnom období, je Reinier. V roku 2020 za neho Florentino Peréz zaplatil zhruba 30 miliónov eur. Mal patriť k rovnakým talentom, ktorí prišli z Brazílie v mladom veku za veľké peniaze, ako Vinícius Júnior alebo Rodrygo. Výnimka potvrdzuje pravidlo a tu musíme konštatovať, že tento ťah nevychádza.
Mladý útočník hosťoval v Borussii Dortmund, kde nedostal dostatok herného priestoru. Od štartu aktuálneho ročníka je súčasťou Girony, tiež v rámci hosťovania. Rok predtým získal Real z Manchestru City takisto talentovaného Brahima Diáza. Aktuálne sa nachádza v druhom roku hosťovania v AC Miláno. Tam sa mu herne darí, patrí medzi opory a bol ťahúňom pri zisku minuloročného titulu. O jeho ďalšej budúcnosti sa rozhodne po skončení ročníka, no madridský klub výrazne zvažuje, že si ho ponechá.
Aby sme zoznam dokončili, musíme pokračovať a spomenúť asi najrušnejší január vo Valdebebas. V roku 2015 prišiel zázračný mladík Martin Ødegaard za necelé tri milióny a trochu viac stál Marco Asensio. Ich súčasnosť je fanúšikom veľmi dobre známa.
Veľké nádeje vkladal Real do brazílskeho defenzívneho stredopoliara Lucasa Silvu. Jeho nesporný talent nikdy nebol a ani nebude naplnený. Prichádzal ako najlepší hráč na svojom poste v domácej Serii A, no počas štyroch rokov na Santiago Bernábeu odohral iba osem ligových zápasov. Hosťoval v Marseille aj Cruzeiru. V roku 2019 sa dohodol na ukončení kontraktu a vrátil sa do rodnej krajiny, posilnil Gremio. Kariéru mu výrazne narušili vážne zdravotné problémy.
V roku 2013 získal Real Madrid jedného z najlepších hráčov svojej generácie. Casemiro po prestupe zo Sao Paola najskôr hosťoval v portugalskom Porte, aby sa následne stal legendou klubu.
V rovnakom čase prišiel aj skúsený gólman Diego López, bolo to po zranení jednotky Ikera Casillasa. Vtedajší tréner José Mourinho mu dôveroval a rodák z Paradely podával skvelé výkony. Jednotkou ostal aj v nasledujúcom ročníku po príchode Carla Ancelottiho. Chytal v lige, Casillas dostával priestor "iba" v Lige majstrov a Copa del Rey.
Doplňme ešte rok 2011 a veľmi netradičný ťah, nakoľko na hosťovanie do Realu veľa hráčov nechodí. Výnimkou bol Emmanuel Adebayor. Útočník z Toga pomohol k výhre v Copa del Rey a strelil aj päť ligových gólov vrátane hetriku do siete Almérie.
Spoločne s Casemirom je podľa všetkého najlepším januárovým nákupom "bieleho baletu" v histórii príchod ľavého obrancu Marcela. Opustil Fluminense v roku 2007 ako náhrada za odchádzajúceho Roberta Carlosa. Jeho odkaz nielen, že naplnil, ale aj prekonal. V klube vydržal pätnásť rokov. Vyhral všetko, čo sa dalo, vrátane šiestich titulov v La Lige a piatich v Lige majstrov. Počas posledných rokov bol jedným z kapitánov.
V roku 2007 prišiel z River Plate aj útočník Gonzalo Higuaín. Zaujímavý je transfer z roku 2009, keď Real zaplatil Portsmouthu, vtedajšiemu účastníkovi Premier League, rovných dvadsať miliónov eur za defenzívneho stredopoliara Lassanu Diarru. V klube vydržal tri roky a predvádzal naozaj spoľahlivé výkony.
Každopádne, nie vždy boli januárové ťahy od vedenia madridského veľkoklubu šťastné. Niektoré sa dajú označiť dokonca za bizarné. Talian Antonio Cassano je samostatná kapitola. Mnoho fanúšikov nikdy nepochopilo, prečo v roku 2005 prišiel z Evertonu defenzívny stredopoliar Thomas Gravesen. Často chyboval a zbieral jednu žltú kartu za druhou.
Rodrigo Fabri strávil v Reale päť rokov, no neodohral zaň ani jeden duel. Pôsobil na piatich rôznych hosťovaniach a nakoniec prestúpil do konkurenčného Atlética, kde si premiérovo zahral La Ligu.
Skoro komicky znie príbeh Juliena Fauberta. Ako mladý vyskočil v Bordeaux, všimol si ho West Ham a následne aj Real Madrid. V roku 2008 ho priviedol na polročné hosťovanie. Odohral iba 54 minút. Raz zabudol na tréning a dokonca zaspal počas stretnutia na striedačke. Neskôr sa v rozhovore bránil, že len zavrel oči, ale médiá si to už vyložili po svojom.
Neskôr hrával už iba za malé kluby. Jediný raz obliekol dres národného tímu Francúzska, bolo to v auguste 2006. Ako prvý futbalista po konci kariéry Zinedina Zidana mal v reprezentácii číslo 10. Zároveň v poslednej minúte rozhodol o výhre 2:1 nad Bosnou a Hercegovinou.
Faubert ešte odmietol reprezentovať Alžírsko, za ktoré by mohol nastúpiť vďaka manželstvu so ženou z tejto krajiny. Zahral si však za exotický Martinik, odkiaľ pochádza jeho otec.