Michael Essien (Indonézia)
Defenzívny stredopoliar patril svojho času medzi najlepších na svete, žiaril hlavne ako člen Chelsea, neskôr si vyskúšal aj Real Madrid či AC Miláno. Ghanský futbalista v roku 2017 opustil Európu a zamieril do tímu Persib Bandung v Indonézii, za ktorý odohral 29 zápasov a strelil päť gólov.
Od roku 2020 pracuje ako asistent trénera v dánskom Nordsjællande. Indonézsky futbal si vyskúšali aj Peter Odemwingie, Marcus Bent, Carlton Cole, Didier Zokora či Julien Faubert.
Robbie Fowler (Thajsko)
Legendárny anglický kanonier, predovšetkým Liverpoolu, dohrával kariéru najskôr v Austrálii a nakoniec v thajskom tíme Muangthong United, za ktorý medzi rokmi 2011 a 2012 strelil počas trinástich zápasov iba dva góly. Tento tím aj trénoval, bol to jeho prvý angažmán. Neskôr viedol aj austrálsky Brisbane či indický East Bengal.
Z ďalších známych hráčov do Thajska zamierili Aly Cissokho, Jay Bothroyd, Florent Sinama Pongolle, Modibo Maïga alebo Yannick Djaló, ale nikto nemal takú kariéru ako Fowler.
Maicon (San Maríno)
Mourinho z neho spravil v Interi najlepšieho pravého obrancu na svete, veľmi ho chcel Real Madrid, ale nedal sa zlomiť. Neskôr zamieril do Manchestru City, kde mu to vôbec nevyšlo. Kariéru nereštartoval ani v AS Rím a dohrával ju vo viacerých brazílskych tímoch, pričom v roku 2021 prekvapil, keď sa dohodol s mužstvom Tre Penne, ale odohral iba dva zápasy a definitívne zavesil kopačky na klinec.
Joan Capdevila (Andorra)
Dlhoročný obranca popredných španielskych tímov, majster Európy z roku 2008 a dokonca aj majster sveta 2010, si zahral aj v Indii, k čomu sa ešte dostaneme, ale kariéru ukončil po sezóne 2016/17. V nej odohral iba niekoľko zápasov za andorský tím Santa Coloma, no získal majstrovský titul. Po portugalskom iba druhý v kariére.
Alex Song (Džibutsko)
Kamerunský záložník prežil najlepšie roky v Arsenale, odkiaľ ho kúpila Barcelona, ale tam len zohrieval lavičku. Neskôr otvorene priznal, že mu to nevadilo, keďže zarábal obrovské peniaze. V roku 2020 sa stal hráčom tímu AS Arta v maličkej africkej krajine Džibutsko, čo mu doteraz nikto nerozumie.
Florent Sinama-Pongolle (Réunion)
Súčasnej generácii síce toto meno asi veľa nepovie, ale Sinama-Pongolle sa radí do skupiny "streets will never forget". Bývalý útočník je Francúz, ale narodil sa na ostrove Réunion, ktorý leží v Indickom oceáne vedľa Madagaskaru, no patrí Francúzsku. Ako jedenásťročný odtiaľ prišiel do akadémie Le Havre.
Počas kariéry si strihol jeden zápas za národný tím "galského kohúta" a obliekal aj dresy Atlética či Liverpoolu, s ktorým v roku 2005 vyhral Ligu majstrov. Kariéru ukončil v roku 2019 práve na Réunione vo svojom prvom klube Saint-Pierroise.
Zo spomínaného ostrovčeka pochádzajú aj ďalšie mená ako Hoarau, Marcelin, Robert či Rodelin a hlavne Damien Plessis.
Ten sa dostal až do akadémie Lyonu, patril s Benzemom alebo Ben Arfom medzi najtalentovanejších francúzskych hráčov svojej generácie, lenže od prestupu do Liverpoolu hrával iba za priemerné kluby. Kariéru ukončil v Indickom oceáne za AS Capricorne.
Marama Vahirua (Tahiti)
Narodil sa v meste Pape'ete, ktoré je hlavným vo Francúzskej Polynézii. Ako sedemnásťročného si ho z materského celku Pirae vytiahlo francúzske Nantes a urobil veľmi zaujímavú kariéru. Vahirua odohral v Ligue 1 cez 300 zápasov za Nantes, Nice, Lorient či dokonca Monako.
Prvú šancu mu dal známy tréner Raymond Domenech v roku 2013, po tom, ako Tahiti vyhralo majstrovstvá Oceánie a senzačne sa kvalifikovalo na Konfederačný pohár. V tíme bol jediným profesionálom, ale zároveň sa po turnaji vrátil do celku Pirae.
Nakrátko si ešte odskočil do Ligue 2, no kariéru ukončil v roku 2018 ako člen konkurenčného AS Dragon, ktorého sa stal prezidentom. Vahirua celkovo odohral za Tahiti päť zápasov, z toho tri na Konfederačnom pohári v Brazílii. Nestrelil žiadny gól.
Zaujímavé je, že jeho bratranec Pascal Vahirua sa v roku 1982 dostal do Auxerre, kde dlhodobo úspešne pôsobil a dokonca odohral 22 stretnutí za národný tím Francúzska.
Diego Forlán (Hongkong)
Kariéra tohto legendárneho uruguajského útočníka nie je dostatočne docenená. V rokoch 2005 a 2009 vyhral Zlatú kopačku pre najlepšieho strelca Európy a to ani nemusíme hovoriť, akú mal zakaždým konkurenciu. Takisto bol najlepším strelcom a dokonca hráčom MS 2010, kde potiahol Uruguaj až do semifinále.
Hrával za Manchester United, Villarreal či Atlético Madrid. Záver kariéry si spestril v Japonsku, Indii a nakoniec Hongkongu, kde za Kitchee nastúpil na sedem stretnutí, strelil päť gólov a pomohol k titulu. V tejto ázijskej krajine si zahrali aj Nicky Butt alebo Mohamed Sissoko.
India ako samostatná kapitola
V roku 2014 zažil futbal v Indii obrovský boom a prilákal obrovský počet legendárnych hráčov. Prvýkrát sa súťaž hrala bez uznania zo strany Indického futbalového zväzu alebo ázijskej federácie, no mala rekordné čísla sledovanosti. Pomohli k tomu hviezdne mená.
Začali prichádzať Alessandro Del Piero, Roberto Carlos, Robert Pirés, Wes Brown, David Trezeguet, Florent Malouda, Nicolas Anelka, David James, Lúcio, Tim Cahill, Manuel Friedrich, Asamoah Gyan, Eidur Gudjohnsen, Marco Materazzi, Alessandro Nesta, Simão Sabrosa, Hélder Postiga, Robbie Keane, Adrian Mutu, Carlos Marchena, Joan Capdevilla, Luis García, Freddie Ljungberg či Diego Forlán.
Kvalita síce rýchlo narástla, ale pre ďalšie mimofutbalové problémy I-League veľmi rýchlo aj zanikla. Väčšina týchto hviezd odohrala iba niekoľko stretnutí.