Bolo to obdobie snov. Na štyroch po sebe idúcich juniorských Grand Slamoch prehrala mladučká slovenská tenistka len dva zápasy. V New Yorku skončila v semifinále, v Paríži vo štvrťfinále a v Melbourne a na Wimbledone vyhrala. Pri prvom triumfe sa stala svetovou jednotkou svojej kategórie a v tenisovom chráme v All England Clube sa potom s dievčenským tenisom rozlúčila.
Pre tenis sa pritom rozhodla až vo svojich 13 rokoch a špecializuje sa naň iba štyri roky. Predtým plávala alebo behala po ovále. "Môj ocko najskôr chcel, aby som robila atletiku, pri ktorej je celý život. Ale časom sa to preklopilo k tenisu. Ten ma začal veľmi baviť a potom sa z neho pomaly stal môj hlavný šport," povedala Renáta Jamrichová počas stretnutia, ktoré sa uskutočnilo počas turnaja Livesport Prague Open.
Bolo ťažké otcovi povedať, že ste si vybrali iné odvetvie?
"Myslím, že to tak nejak samo vyplynulo. Asi by ma rád videl behať 600 alebo 800 metrov, robila som dlhé behy. Ale určite to nebolo tak, že by ma do niečoho tlačil. Naopak, než som mala svojho trénera, práve on so mnou jazdil na všetky turnaje. Myslím, že teraz je hlavne spokojný a šťastný, že som šťastná.
Tiež behal dlhé trate?
"On behával tri kilometre cez prekážky, takisto u neho bola silná stránka skôr vytrvalosť. Ešte doteraz občas na pretekoch beháva. Predtým som to toľko nevnímala, ale teraz, keď je možnosť, idem sa naňho pozrieť."
Bolo z atletiky na tenis ďaleko?
"Práveže vôbec nie. Som z Trnavy a tam sme vyrastali na našich lokálnych kurtoch Slavia Trnava, sú hneď vedľa atletického štadióna. Až potom si nás s trénerom prebralo Národné tenisové centrum, ktoré ma vlastne od mojich 14 rokov začalo aj finančne podporovať. Takže teraz trávim čas hlavne v Bratislave. Ale Trnava je pre mňa stále domáca, aj keď každý deň dochádzam."
Poďme k tenisu. Vy ste hrali juniorku až do svojich 17 rokov. Pritom niektoré hráčky začínajú medzi dospelými už v 15 rokoch. Nehovorili ste si, že to pre vás môže byť handicap?
"Myslím si, že každý má svoju cestu. Nikdy som si nehovorila, že už som niekde mohla byť alebo že som mohla niekde niečo dosiahnuť. Cítim, že tá moja cesta, postupná a plynulá je tiež dobrá."
Nedá sa nevšimnúť si, že ste v poslednom roku obchádzali výhradne Grand Slamy. To bol plán?
"Je to tak. Cestu sme postavili na dlhodobejšom trénovaní. Nikdy som nebola turnajový typ, skôr ten tréningový. Takže filozofiou je odohrať menej turnajov, ale s veľkým sústredením a byť na ne pripravená a fit. Som rada, že som mohla spoznať všetky štyri Grand Slamy a vidieť, ako to na nich prebieha. Bola to super skúsenosť."
V Austrálii ste triumfovali a už v januári ste sa stali juniorskou svetovou jednotkou. Pred pár dňami prišiel titul vo Wimbledone. Uvedomili ste si, čo ste dosiahli?
"Je to hlavne veľké povzbudenie smerom k budúcnosti. Možno som si po Melbourne uvedomila, že by som mohla skúsiť veľký ženský tenis. Takže prišlo rozmýšľanie nad tým, či hrať ešte celý ďalší rok juniorov, alebo skúsiť prechod. Nakoniec sme sa rozhodli, že Wimbledon bude posledný juniorský turnaj. Tým, že je v Európe a celkom blízko a na tráve, na ktorej hrám rada... Som veľmi šťastná, že som to na ňom tak pekne ukončila..."
Veľký ženský tenis ste ochutnali už vlani pri Fed Cupe, keď ste prvýkrát a úspešne hrali proti Nadii Podoroskej. Ale Praha bol váš vôbec prvý dospelý turnaj. Aký je tento prechod?
"Je to veľká zmena. Herne aj mentálne. Úplne iný tenis a hráčky to berú inak. Medzi juniorkami som mohla rýchlo zakončovať, tu je cítiť, že sa každá výmena hrá naplno a čím dlhšie sa hrá, tým viac ubúdajú sily. To je asi ten hlavný rozdiel, ktorý vidím. Ale je aj iná atmosféra..."
Teraz možno prichádza doba, keď budete na turnajoch častejšie. Nebude sa vám cnieť po domove?
"Asi je to teraz trošku smutná predstava. Na turnajoch bývam sama len s trénerom, čo je samozrejme super. Ale zároveň nemám svojich najbližších pri sebe. Takže by som určite bola šťastná, keby za mnou občas na nejaký turnaj prišli… (usmieva sa)"
Doteraz nejazdili?
"Vlastne nie. Na Slovensku síce vždy prídu fandiť, ale zakaždým som odmeraná, pretože je to pre mňa niekedy stres. Keď sa sústredím, tak som zvyknutá len na to, že je tam iba môj tréner. Ani na Wimbledone naši neboli. Síce chceli prísť, ale povedala som im, že si to chcem odohrať sama a poslúchli."
Slovensko má niekoľko bývalých skvelých hráčok, vraj ste trénovali aj s Danielou Hantuchovou. Kto vlastne bol vaším vzorom?
"Určite Roger Federer, to hovorím vždy. Pretože to, ako na kurte pôsobil a ako vyzeral, pre mňa bolo vždy niečo, čo som chcela dosiahnuť. Tá jeho nádherná hra, uvoľnený štýl. Nikdy ho nič nerozhodilo..."
Stihla ste ho vidieť hrať naživo alebo to bolo vždy len v televízii?
"Bohužiaľ, naživo som ho nevidela. Ani nie som ten typ, čo si na turnajoch robí fotky s hráčmi. Ale keby som videla Rogera, tak je to určite jeden z tých, za ktorým by som išla. To by bol splnený sen."
A čo zážitok zahrať si s Barborou Krejčíkovou a Kateřinou Siniakovou. Zrazu ste proti sebe mali hráčky, ktoré vyhrali ženské Grand Slamy vo dvojhre aj štvorhre...
"Samozrejme, je to úžasná skúsenosť hrať s takými tenistkami na jednom kurte, na jednom turnaji. Je to niečo neuveriteľné, vidieť a zažiť ich v akcii."
Aktuálne je leto, ale ako to bude so začiatkom jesene? Asi ešte stále študujete. Budete ten režim tenisu a školy stíhať?
"Bude to určite ťažké a už teraz to bolo o veľkom plánovaní. Nie je to tak, že by to všetko šlo ľavou zadnou. Ale snažím sa robiť, čo sa dá. Ešte ma čakajú dva roky strednej školy, tie by som veľmi rada dokončila a zmaturovala. Potom už snáď budem vidieť, či sa tenisom budem môcť živiť, alebo nie. Následne sa asi rozhodnem, čo bude ďalej."