V 18 rokoch to bolo buď - alebo. Chýbala mi čerešnička, vraví Grendel už ako tréner

Telo povedalo stop

Vo svojej bohatej kariére si Erik Grendel vyskúšal nielen pôsobenie na slovenských trávnikoch v troch kluboch (Slovan, Trnava, Podbrezová), ale mal šťastie aj na zahraničný chlebík. Štyri roky strávil v poľskom Górniku Zabrze, na ktorý dodnes rád spomína. Ako to často býva, rozhodnutie ukončiť niečo, čo mu prinášalo radosť, nebolo vôbec jednoduché. 

"Neplánoval som ešte končiť s kariérou. Telo mi však povedalo stop. Musel som ho počúvať. Mám za sebou dvojitú operáciu kolena. Po prvej prišiel zápal, po týždni ma znova rezali. Aktuálne je už na hrane. Chrupavka i meniskus boli ošetrované, dokopy mi trikrát koleno otvárali. Mám artrózu tretieho stupňa, čo je diagnóza pre starších ľudí. Každú záťaž by som cítil dvojnásobne a nevedel by som sa dostať na úroveň, akú by som chcel. Som na seba náročný, radšej som prenechal priestor mladším," odštartoval spomínanie na kariéru Grendel. 

V priebehu takmer osemnástich rokov sa radoval z troch majstrovských titulov s bratislavským Slovanom. Zahral si skupinu Európskej ligy proti Parížu či Neapolu. O niekoľko rokov neskôr obliekal farby aj úhlavného rivala - trnavského Spartaka. Rovnako si zahral Európsku ligu a dokonca sa radoval zo zisku Slovnaft Cupu. Bol jeho štvrtým. 

"Keď sa obzriem za úspechmi, podčiarkujú fakt, že sa oplatilo a vždy oplatí tvrdo pracovať. Jednoducho ísť si za svojimi snami. V osemnástich som mal operáciu chrbta, takmer som skončil predčasne. Polroka som bol bez futbalu. Je to buď - alebo. Aj mladým hráčom radím, aby sa nikdy nevzdávali, nech sú prekážky akékoľvek náročné," nadviazal 35-ročný dnes už začínajúci tréner. 

V rozhovore sa dočítate o tom, že jeho prechod z profesionálneho futbalistu do bežného života nebol až taký náročný, keďže už počas kariéry si robil "zadné dvierka" a študoval trénerské licencie. Vedel, že sa mu zídu, pretože plynulo prešiel do pozície asistenta trénera v druholigovom Pohroní. Okrem toho ho od budúceho roka čaká výzva v podobe zbierania skúseností v mladšom doraste U17.

Veľký skok do Slovana a najúspešnejšie obdobie

Vráťme sa na úplný začiatok. Vyšli ste z Dubnice, ktorá bola vyhlásenou liahňou talentov. Uľahčilo vám to ďalšie kroky? 

"V tom čase pracovala Dubnica s mládežou podobne, ako dnes Žilina. Zháňali chlapcov z celého Slovenska. V trinástich som tam prišiel z Michaloviec. Po troch rokoch som dostal šancu v áčku. Pre mňa to bol vtedy zázrak. Veľmi im vďačím za šancu. Vždy sa tam rád vraciam. Môj syn momentálne vyrastá futbalovo v Dubnici. Nebojím sa o jeho napredovanie. Mrzí ma akurát to, ako vyzerá hlavné mužstvo. Snáď sa do niekoľkých rokov pozviechajú."

Nielen rýchla šanca v Dubnici, ale najmä neskôr angažmán v Slovane Bratislava. Bol to veľký skok?

"Obrovský! Z malej Dubnice som šiel do najslávnejšieho a najväčšieho klubu na Slovensku. Musel som bojovať o miesto. Vtedy boli v kádri mená ako Valachovič či Slovák a mnoho iných. Veľké osobnosti. Akonáhle však videli, že mám talent či potenciál, no najmä mi nechýba pracovitosť, prijali ma medzi seba. Pomohlo mi to v adaptácii. Zažil som tam krásne úspechy, som za to vďačný."

Ku konkrétnym úspechom sa dostaneme neskôr. Nelietali ste však v mladom veku v oblakoch, keď ste so Slovanom dominovali? 

"Skôr sa mi potvrdilo, že sa oplatí tvrdo pracovať a ísť si za svojimi snami. V osemnástich som takmer skončil s futbalom. Polroka som nemohol hrať, keďže mi operovali chrbát. Povedal som si, že takto určite neskončím. Chvalabohu, že mi futbal doprial šancu a o rok a pol som bol v Slovane. Nikdy sa človek nemôže vzdať pri prvej prekážke."

Reprezentačná pozvánka neprišla, návrat zvonku k rivalovi

Napriek pôsobeniu v Slovane ste sa, mimo mládežníckych kategórií, nedočkali reprezentačnej pozvánky. Nemrzí vás to?

"Prešiel som si všetkými kategóriami. Je pravda, že povestná čerešnička mi chýba. Späťne sa pozerám, či som nemohol urobiť viac, či som sa neuspokojil v určitej fáze. Nehľadal som asi dostatočne možnosti byť ešte lepší. Na druhej strane, v porovnaní s dnešnou dobou, nemali sme k dispozícii také dáta, trénerov špecialistov, ktorí by pomáhali hráčom rozvíjať sa. Z pozície trénera sa preto snažím pomáhať každému. Dať im potrebný servis, ktorý som nemal. V každom prípade, všetko je tak, ako má byť."

Jediným zahraničným angažmánom vo vašom portfóliu je poľský Górnik Zarbze. Ako si naň spomínate?

"Ako na krásne štvorročné obdobie. Bolo však popretkávané zraneniami. Záťaž i tréningový proces boli na úplne inej úrovni než som zažíval dovtedy v Slovane. Taktiež vyššia konkurencia. Teší ma, že som tam mohol byť a videl futbal, ktorý bol väčší v porovnaní s našim. Na zápasy chodilo a aj chodí 20-tisíc fanúšikov. Každý, kto v Poľskú pôsobil, vám povie, že sa to nedá porovnať. Veľa mi to dalo do života. Rodina si zvykla, bolo nám tam dobre. Až na zranenia... Nedovolili mi naplno rozvinúť potenciál, preto som odtiaľ musel odísť s menším počtom odohratých zápasov, ako som chcel."

Vrátili ste sa opäť na Slovensko. Prekvapivo... do Spartaka Trnava. Belasé farby ste vymenili za červeno-čierne. Váhali ste dlho? 

"Keď mi prvýkrát volali, že je možnosť ísť do Trnavy, priznám sa, že v hlave som si prehrával otázku: 'Čo na to fanúšikovia Slovana?' Lojalita voči klubu. Vyhodnotil som to tak, že sa musím pozerať na seba a svoju kariéru. Spartak je druhý najväčší klub na Slovensku. Bol lákadlom, keďže ho čakali predkolá Ligy majstrov a chcel som si opäť zahrať pohárovú súťaž. Mal som aj osobnú motiváciu - presvedčiť fanúšikov o svojej angažovanosti a získať si ich na svoju stranu."

Zranenia mu zobrali tri roky kariéry

To sa vám aj podarilo. Celkovo ste nad hlavu zdvihli štyrikrát Slovenský pohár (3x Slovan, 1x Trnava) a trikrát majstrovskú trofej (všetky so Slovanom). Ktorý úspech bol najkrajší? 

"Každý je špecifický a prichádza v určitej fáze kariéry. Napriek tomu, prvý majstrovský titul so Slovanom bol pre mňa najväčším zážitkom. Otvorený autobus a oslavy s fanúšikmi na námestí v Bratislave. Cítil som sa ako v siedmom nebi. Samozrejme, potom veľké oslavy s priaznivcami Trnavy, pre ktorých sa nám podarilo vyhrať pohár. Obrovská eufória. Ľudia si to vážili. Spomínam si na všetky. Nemusí sa vám podariť vyhrať ani jeden. Mal som šťastie, že som sa mohol radovať viackrát."

Zastavme sa aj pri góle. V drese trnavského Spartaka bol najkrajší do siete Legie v predkole Ligy majstrov?

"(Úsmev). Jasné. Prvý veľký zásah za Spartak a hneď proti Legii. Proti úhlavnému nepriateľovi Górniku Zabrze. Pamätám si, že pred výkopom mi veľa poľských fanúšikov písalo, aby sme ich vyradili. Bolo to pekné a symbolické. Pomohol som k postupu, takže o to krajšie."

Načrtli ste aj zranenia. Ktoré boli najťažšie a dali vám najviac zabrať? 

"Mal som dvakrát odtrhnutý predný skrížený väz. V Poľsku prvýkrát na ľavej nohe, neskôr v Trnave. Medzitým mi operovali triesla, brušné svaly. Zranenia mi zobrali zhruba tri roky futbalovej kariéry. Tak či tak, nezlomili ma. Vracal som sa silnejší a odhodlanejší. Vedel som pri každom jednom, čo ma čaká a aký čas si vyžaduje rekonvalescencia. Bol som zavretý v bazénoch, posilňovniach... Osem hodín som len trénoval, aby som sa pripravil na návrat. Dával som si to vždy za vinu, že pokiaľ by som mal vyvinutejšie svalstvo, nemuselo sa niečo také stať. Nikdy som sa neľutoval. Robilo to zo mňa väčšieho profesionála."

Do štyridsiatky trénovať ligové mužstvo

Počas pôsobenia v Trnave ste si urobili trénerskú UEFA A licenciu. Vedeli ste vopred, čo budete robiť po kariére?

"Myslel som na to. Celý môj život sa točí okolo futbalu. Nie je deň, keď si nepozriem nejaký zápas. Baví ma analyzovať tímy, hráčov. Pripravovať tréningový proces. Jednoducho byť na ihrisku. Napĺňa ma to. Človek, ktorý môže robiť to, čo ho baví, je šťastný."

Aký je Erik Grendel tréner? 

"Robím prvé kroky. Prirovnávam to k materskej škole, keď sa prakticky dieťa učí chodiť. Tiež sa učím. Práca s hráčmi je zaujímavá. Úplne iná, než akú som vykonával. Na každého platí niečo iné. Je potrebné hľadať cesty, ako si získať daného hráča na svoju stranu. Snažím sa byť priateľský, otvorený a najmä férový. Chcem, aby cítili vo mne oporu a dôveru. Tú následne budem vyžadovať splatiť na trávniku. Dnešní ľudia vedia veľmi rýchlo zneužiť tieto vlastnosti."

Neraz ste spomenuli, že ste boli na seba tvrdý. Ste taký aj na svojich hráčov? 

"Samozrejme. Neodpustím ľahkovážnosť a nedisciplinovanosť. Viem, že vďaka pracovitosti môžeme dôjsť do vytúženého cieľa. S priemernosťou sa neuspokojím. Budem vyvíjať tlak, aby využili maximum svojho potenciálu. Futbal, ktorý sa hral pred niekoľkými rokmi, je oproti dnešnému úplne odlišný. Musím zachytávať trendy. Nedovoliť zaspať. Čo bolo včera, neplatí dnes. Neustále sa vzdelávať."

Máte v Pohroní ideálny rozbeh svojej druhej kariéry? 

"Je to super skúsenosť. Málokomu sa podarí prejsť z futbalovej kariéry plynulo k trénerskej. Som asistentom trénera pri hlavnom tíme, za čo som vďačný. Polrok mi dal strašne veľa. Teším sa na ďalšiu spoluprácu. Čaká ma práca pri kategórii U17. Dúfam, že sa budeme spoločne rozvíjať."

Kde sa vidíte o niekoľko rokov ako tréner? 

"Takým osobným cieľom je, aby som do štyridsiatky trénoval ligové mužstvo. Možno to znie trúfalo, ale prečo nie? Najbližšie môžem nastúpiť na UEFA PRO licenciu. Ak ma príjmu, potom to bude iba na mne a neskôr na niektorom z klubov, či mi dá príležitosť."